Škoda Octavia Elegance 1.9 TDI PD 96 kW

Hodnoceno: 7× Ohodnoťte toto auto - přihlašte se

Popis vozu

Na začiatok upozorním, ak vás zaujíma iba recenzia, prejdite na Recenzia začína... Toto je auto je už síce predané, ale spomienkovú recenziu si určite zaslúži. Prvé vodičské skúsenosti som prežil s Ferrari 348 v červenej farbe. Prejazdil som s ním asi všetky koberce doma, na návštevách či v čakárniach. To skutočné točenie volantom som zažil až na Škode Rapid 130, našom prvom aute, v šedej farbe a s veľmi netradičným volantom. Výkon malo ohromných 43 kW a dokonca už piatu rýchlosť. Ešte si živo pamätám, keď som sedel vzadu a Rapidka si uháňala 140 po diaľnici. Rovnako si aj pamätám, že keď sa išlo raz na dlhšiu cestu do Čiech, viezli sme so sebou automechanika, v tom čase povinná výbava. Po Rapidke sme zažili kratšiu epizódu s Opel Astra Caravan, čo bol ako iný svet. Na dvojke išiel 100-kou, vtedy zážitok ako zo superšportu. Po zbieraní všetkých možných obrázkov áut z motoristických časopisov a dealerských katalógov zo showroomoch nastal deň D. Keďže sa celá recenzia bude točiť okolo značky Škoda, musím ešte upresniť, že na začiatku tu bol len autorizovaný predajca Škody a Kie, a po približne 20 rokoch je tu autorizovaný predajca Škody, Hyundaiu (súčasťou Škody – marketing z českých reklám by tu bol zaujímavý) a Kie. Tu si dovolím tvrdiť, že pri výbere áut rozhodovali viac služby ako konkrétna značka. A kým je človek spokojný, tak nehľadá dôvod na zmenu.

Po Astre prišlo naše prvé nové auto – Škoda Felicia 1.9 D v tmavozelenej metalíze. Preoblečený Favorit mal úctyhodných 47 kW (jediný diesel v ponuke) a na 100-vku sa dostal za 16,5 sekundy. Felicia nemala žiadny airbag, ani elektrické sťahovanie okien, a dokonca ani posilňovač riadenia. Veľmi sa mi páčila z katalógu vyberateľná skrinka s držadlom, ktorá sa nachádzala v stredovom tuneli, teraz si neviem predstaviť na čo by sa dala použiť. Ale bola to zaujímavá príplatková výbava. Po tanieri na stole s vareškou a vrchnákmi z mlieka, ktorými som imitoval interiér Felicie a jazde po okolí, som si konečne mohol sadnúť do auta a imitovať niekoľko hodín jazdu po okolí na dvore. Po točení volantu na mieste, zostali stopy v zemi, čo samozrejme autu neprospievovalo a musel som s tým prestať. Po Felicii prišiel nový svet, tu v Česko-Slovensku možno aj ikona doby, prvá moderná Škoda, strieborná Octavia 1.9 TDI Elegance. Aj zo zadného sedadla bolo zjavné, že oproti Felicii, bol ten výkon priepastný. Turbom dotovaný motor mal 81 kW a elektricky sťahovateľné okná na všetkých dverách. To boli vtedy asi pre mňa najdôležitejšie veci, výkon a možnosť si otvoriť okno vzadu stlačením tlačidla. Po troch rokoch prišla výmena (mnohých to zaskočí), ale prišla strieborná Octavia 1.9 TDI Laurint & Klement. Prvé, čo vás upútalo boli xenónové svetlomety a ovládanie na volante. Slúžila výborne, ale náhle ju bolo treba nahradiť, auto bolo k podnikaniu nutné a práve vtedy mali na predajni novinku – Škoda Octavia Combi 1.9 TDI 96 kW v modrej (ja som ju videl ako zelenú) metalíze. Ešte na nej boli polepené dráhy radiacej páky s výraznením šiesteho stupňa. Bola to prvá dieselová Octavia, ktorá to zvládla pod 10 s z nuly na 100. Keďže som stále ešte nemohol šoférovať, vnímal som prvé zmeny vizuálne. Combi pôsobilo väčšie, aj keď sa rázvor ani dĺžka nezmenila. 16 palcové kolesá pôsobili väčšie a relatívne originálne, pretože veľa Škodoviek ich nemalo (ten typ). Absencia xenónov bola mínus.

Skôr ako sa dostanem k prvej jazde ešte dodám ako som sa dostal k vodičáku. Autoškolu som robil na Felicii s benzínovým motorom. Zhodou okolností na tej istej, na ktorej si ho robila moja mama. Bola červená a občas namiesto 2 tam padla 4. Nasledovala klasika, najprv jazda na trenažéri, nad hlavou vám lietal tanier a niekedy to vyzeralo, že vám na ňu spadne. Vo dvore autoškoly už bola nová Fabia, ale mňa (našťastie?) minula. Po usadnutí do Felicie to bol starý známy svet, len pocit bol nový, neopísateľný. Ale po toľkých pokynoch a upozorneniach som si ho až tak neužil. Po spravení vodičáku na deň svojej osemnástky, volaní na políciu skoro každý druhý deň, či ho už majú, som sa po dvoch týždňoch dočkal a mohol som začať jazdiť. Ako druhé auto bola vtedy doma Fabia 1.2 HTP vo výbave Joy. Dokonca ešte v tej slabšej verzii, čo na prvé jazdy pre vodiča bola výborná voľba, malé auto, dobré jazdné vlastnosti, výhľad na všetky strany a motor, ktorý vás ani trošku neťahá k častému skúšaniu jeho dynamiky. Mám pocit, že mal ešte horšie zrýchlenie ako dieselová Felicia. Musím povedať, že prvé jazdenie (trvalo pomerne dlho) bolo ubíjajúce, motor si vyžadoval plyn a vyššie otáčky, tak sa stalo, že pri parkovaní som ho aj trikrát štartoval. Na Felicii v autoškole bolo možné sa pohnúť aj na spojke, tu vôbec nie. No asi niekoho zase prekvapím, Octavia mala po troch rokoch asi 200 000 km za sebou a bola vymenená za striebornú Octaviu Combi 2.0 TDI 4x4. Nasledovala dilema, čo s tou starou, slúžila výborne, motor bol dostatočne dynamický a priestorovo postačovalo (vzadu sa dalo bez utrpenia cestovať, keď vodič a ani vy ste neboli moc vysokí). Rozhodlo sa, že Octavia vymení Fabiu.

RECENZIA ZAČÍNA...

Octavia bola už po facelifte, predná maska bol vtedy typickým znakom Škodoviek. Mala ju Felicia, Fabia a aj Superb. Unifikácia u Škody začala už vtedy. Farba bola nová modrá admiral metalíza. Predné svetlomety mali ostrekovače, čo vtedy bola relatívne novinka u Škody a podmienka pre xenónové svetlomety. Škoda, že ich Octavia nemala. Bolo to obdobie, keď aj vo vyšších výbavách sa muselo priplácať. I keď má VW Group stále rovnakú politiku, oproti minulosti, je v tých výbavách oveľa viac. Ďalšou zaujímavosťou boli 16 palcové disky z ľahkej zliatiny, niekde ich uvádzali ako Metallic, inde ako Knife. Na aute pôsobili hodnotne, skrutky boli ukryté plastovou krytkou, čím sa nenarúšal ich dizajn. Táto vec, farba a hlavne tá najdôležitejšia – motor, robili túto Octaviu troška originálnejšou v tej záplave ostatných. Bol to totožný motor ako vo Fabii RS (v Superbe kvôli odlíšeniu s Passatom mu vzali 6-stupňovú skriňu a znížili krútiaci moment) a montoval so do Octavie len v rokoch 2003-2004, potom ju nahradila Octavia Tour s jedným dieselovým a benzínovým motorom.
Interiér auta, rovnako ako aj celé auto bolo kvalitne, rozumej trvácne, skonštruované. Sedačky boli tvrdšie, na dlhšiu cestu vyhovovali, škoda, že bočné vedenie nebolo výraznejšie. Bedrová opierka sa nastavovalo kolieskom, čo bolo presnejšie ako to je pri súčasných autách s páčkou. Radiaca páka sa dobre držala, volant mal tenký veniec a chýbala mu koža. Budíky a aj zelenožlté podsvietenie je klasika. Plusom boli predné vyhrievané sedadlá, najmä s nastavovaním intenzity až na 5 stupňov. Znova mínusom, že v tejto výbave nebolo ESP v základe a ani autorádio. Na dnešnú dobu aj málo odkladacích priečinkov, najmä na mobilný telefón. Ale zase v stredovom tuneli bol šikovný vysúvací držiak na pohár. Do priehradok v bočných dverách sa zmestila tak peňaženka a reflexná vesta. Fľašu proste nebolo, kde vložiť. Z extra výbavy Octavia ešte obsahovala handsfree sadu s držiakom na Nokiu 6210 (kto by ho vtedy nepoznal?) a nezávislé kúrenie. Nie je krajší pocit v zime ako nastúpiť do vyhriateho auta. Len to hučalo ako štart lietadla. Ďalej sa dostávame na zadné sedadlá. Octavia po facelifte už mala upravené vyberanie na zadnej časti predných sedadlách, tak tam bolo o čosi viac miesta. Človek štandardnej európskej konfekčnej veľkosti nemal problém si sadnúť dozadu, avšak za predpokladu, že rovnaký sedel aj vpredu. A ešte je tu kufor, ten kufor. Znak, ktorými sú novodobé Škodovky charakteristické, až na Yetiho. Tu žiadne slová nemajú význam, je obrovský a osobne považujem väčší kufor za plus.
Prvá moja vlastná jazda na tomto aute nastala v lete 2007, trvala asi jeden kilometer a nadšenie by vydalo asi na jednu stranu. Auto v tom čase malo štyri roky a asi 200 000 km za sebou. Po častejších jazdeniach a oťukaní sa s autom zhrniem svoje poznatky. Podvozok bol tvrdší a auto kvôli ťažšiemu predku nedotáčivejšie v zákrutách. Ale pri normálnych rýchlostiach v poriadku zvládalo aj zákruty, čomu dopomáhali väčšie pneumatiky. Radenie bolo presné, ako pri každej Škodovke. Riadenie bol taký stred, na tú dobu však som ešte nemal veľmi s čím porovnávať. Teraz sa sústredím na to najpodstatnejšie – motor. Dieselové maximum ponúkalo naozaj svižnú jazdu. Bol to klasický motor s konštrukciou čerpadlo-tryska, to znamenalo, že sa priebeh bol nasledovný: nič – výbuch – nič. Využívané spektrum otáčok predstavovalo asi rozsah 2000 otáčok. Turbo sa zobúdzalo asi pri 1900 otáčkach a moc sa mu potom nechcelo približne pri 3500-4000 otáčkach. Krútiaci moment bol 310 Nm, čo je aj súčasný štandard pri približne 100 kW motoroch. Predbiehanie a ani udržateľnosť 130-tky na diaľnici nepredstavovalo problém. Vtedy motor točil asi okolo 2300 otáčok. Turbo efekt bol návykový a občas vám dal pocit, že idete rýchlejšie ako v skutočnosti. Rovnako to asi cítil Clarkson pri testovaní Fabii RS: „It has so much power!“ Motor mal hrubší chod, keď sa zahrial, tak sa to zlepšilo. Tento motor nejazdil za 4 l/100 km ako to možno u mnohých vtedy bolo, ale spotreba okolo 5 l bola samozrejmá.
Pre toto auto považujem Škodovky za kvalitne skonštruované, na naše cesty prispôsobené odolné autá. Auto bolo ako nové kupované v roku 2003 a za 11 rokov najazdilo 320 000 km. Za celú tú dobu bolo dvakrát menené turbo (prvý raz asi po 60 000 km, prederavená olejová vaňa a druhýkrát pri asi 275 000 km, tesnenie). Inak spojka a ostatné veci pôvodné. Kotúče, tlmiče a ďalší spotrebný materiál bol menený. Ešte častý problém u Škodoviek, ktoré majú viac ako 250 000 km, odreté sedadlo vodiča. Tento ročník ešte trpel koróziou piatych dverí, asi po štyroch rokoch sme auto dali do servisu, za pár dní dvere nanovo nastriekali, samozrejme zadarmo. Posledných 7 rokov auto najazdilo ročne asi 15 000 km a väčšinou krátke vzdialenosti, napriek tomu bol chod príkladný. Interiér auta detto, až sa mi chce povedať, že vyzeral ako nový (až na to sedadlo).

OCTAVIA I VS. OCTAVIA III

Aj keď Octavia stále fungovala spoľahlivo, roky nezastavíte. Nahradila ju Octavia Combi 1.4 TSI 103 kW a keďže trvalo ešte dva mesiace, kým sa predala, mal som možnosť presadať z I do III a porovnávať. Veci, ktoré sa zdali dobré, zrazu dobré neboli. Octavia I išla v porovnaní vo všetkých ohľadoch akosi sťažka. Volant sa s väčšou námahou otáčal, na vytlačenie pedálov bolo nutné viacej sily, radiaca páka zrazu nebola taká presná, motor po zahriatí nebol vôbec tichý, turbodiera bola nejaká dlhá a miesta bolo akosi málo. Roky sú roky.

V prvom rade priestor, oproti Octavii I je to posun až o 2 triedy, vo všetkých ohľadoch, najviac je to cítiť vzadu, kde sa to podobá Superbu II. Odkladacie priestory: možnosť vložiť 1,5 l fľašu do priehradky na dverách pri III, chválim Simple Clever odpadkový kôš, vďaka sáčku sa tam zmestí naozaj veľa a nemusíte po jednom balíku cukríkov ho ísť niekde vysypať, proste blbosť, ale poteší. V strede je pogumovaná priehradka s vysúvacím vekom, osvetlená, výborná na mobil. Druhý sa zase zmestí do Simply Clever držiaku na média. Len je na menšie uhlopriečky. U Octavii I bol popolník v strede namiesto priehradky, takže mobil sa dal odložiť len do stredu pod rádio, steny boli vystlané, lenže okraj bol nízky, tak občas vypadol. Octavia I mala výplne dverí potiahnuté látkou, kde už III má len plast. To je zbytočný krok späť. Dvere Octavie III sú celé také subtílne, jedno z miest, kde sa znižovala hmotnosť, zatiaľ čo Golf VII viac nimi pripomína Octaviu I s takou „bytelnou“ konštrukciou. Kabaňovu linku na vrchu dverí musím pochváliť, neviem, či je to len vec dizajnu, ale vďaka miernemu klesaniu sa tam výborne odkladá ruka, lepšie ako na opierku vo dverách, pretože ruku potom máte približne na vyššej polovici volanta. Sedadlá sú mäkšie pri III, bočné vedenie je tiež lepšie, len pri Business výbave mi chýba väčšie bočné vedenie ako je tomu napr. pri Golfe VII Comfortline. Plast pri pravom kolene je mäkčený, rovnako aj celá palubná doska, rovnako ako pri I. Ako kolesá robia exteriér, tak rádio (displej) robí interiér. Octavia I mala vtedy autorádio za príplatok, vo verzii Elegance obsahovala len prípravu. Takže nie je na mieste ich porovnávať. Bolero s CD meničom v III je už dotykové, s väčšou uhlopriečkou. Pod ním sa nachádza vstup pre AUX a USB. Konečne. Cez displej sa nastavujú aj niektoré funkcie. Poteší zobrazovanie informácii o jazde, vrátane spotreby od natankovania. Páčka tempomatu išla vo všetkých ohľadoch ťažšie, najmä pri jeho vypnutí ju musel človek pevnejšie uchopiť. Vtipné bolo vidieť v tom období Audi Avant RS6, ktorý používal rovnakú koncernovú páčku. Rovnako aj Amarok používa tú istú páčku aká ešte bola používaná v Roomsteri. V Octavii III je už zapínanie/vypínanie na vrchu páčky a ovláda sa ľahko. Najväčší posun, že konečne ukazuje akú rýchlosť máte nastavenú a môžete si s prehľadom upravovať rýchlosť o 1 km/h. To 2. generácia nemala. Zaujímavé je, že na Tiguane minulej generácie je tiež viditeľná aktuálne nastavená rýchlosť a súčasný Yeti po facelifte to nemá. Octavia III má ešte osvietenie podlahy, ktoré vrelo odporúčam. Často vozievam v aute tovar a iné veci, dávam to za sedadlá a potom večer, keď sa to snažím vybrať, tak si musím občas posvietiť mobilom, aby som niečo nezabudol. Tie stropné svetlá (napr. Roomster) proste nestačia. A posledná disciplína je objem kufra. Octavia I bola prvá Škodovka, čo to začala. Objem kufra u kombíka bol takmer 550 l vs. 610 l u III. Oba modely mali rezervy. Najväčšia zmena je v úprave bočných strán. Model I mal v kufri len otvárateľné priehradky, ktoré však neboli vystlané, takže uložené veci sa dotýkali plechu. V modeli III sú už priehradky otvorené a tým pádom aj vystlané. Háčiky sú samozrejmosťou, potešili fixačné elementy. Obyčajné kúsky plastu so suchým zipsom, ktoré je možné ohnúť do pravého uhla a tým upevniť tovar. Tie využívam naozaj často, a sú schopné udržať aj tovar o hmotnosti 20-30 kg, záleží ako sa to tam uchytí.

Teraz však k tomu dôležitému, a to je motor 1.4 TSI 103 kW. Osobne rád skúšam nové veci a 1.4 TSI považujem za krásny príklad pozitívneho downsizingu. Keďže krútiaci moment 250 Nm sa pohybuje v rozmedzí 1500 – 4000 otáčok, tak zrýchľovať je možné v každom okamihu. Na 6 zrýchľuje pocitovo lepšie ako 1.9 TDI 96 kW. Motor pri naštartovaní takmer vôbec nepočuť, keď niekto sedí v aute po prvýkrát tak nie je si istý, či je naštartované. Motor nabáda k takému kľudnému jazdeniu, väčšinou sa budete držať niekde medzi 1600 – 2200 otáčkami počas väčšiny času jazdy. Je to ako diesel, ktorý zbavíte všetkých jeho neduhov. Pri akcelerácii auto veľmi svižne zrýchľuje, najmä s 2 a 3 si užijete zábavu. Ja väčšinou tak trošku rýchlejšie jazdím, ale spotrebu nie je problém udržať do 6 l/100 km. Stačí troška predvídavosti. Nové TSI už nie sú také náchylné na štýl jazdy ako je tomu napr. u 1.2 TSI staršej generácii. Tá spotreba platí pri nevyužívaní diaľnic. Tam to záleží aj od počasia a obutia. Napr. v lete je možné spraviť 250 km trasu do 6 litrov. Prvých 50 km kombinovaný štýl, zvyšných 200 km diaľnica pri 130 km/h. Tá istá trasa cez zimu je už niekde blízko 7 litrov. Odchýlka palubného počítača je približne 1 dcl. Cesta Nemeckom, väčšinou 140 km/h, kde tu až 200 km/h, výsledná kombinovaná spotreba 7,5 l. Obe majú 6-stupňovú manuálnu prevodovku. U I sú tie dráhy dlhšie, ale stále bola pomerne presná. U III sú dráhy kratšie a tu je naozaj presná. Podvozkovo je to už nefér zrovnávať. Vpredu je ľahký motor a celkovo je z auta cítiť snahu o šetrenie hmotnosti. To sa veľmi prejavilo na jazde, toľko sa nenakláňa a pôsobí neutrálne. Radosť šoférovať, bez nejakej irónie. Tu však veľmi záleží aj od motoru, po presadnutí do tej istej dieselovej 2.0 TDI 110 kW je už viacej cítiť ten ťažký predok a hluk od motora. Oproti modelu 2013 podvozok toľko nebúcha. Slabinou stále zostáva slabšie odhlučnenie od kolies, nie je to také ako u Roomsteru, ale stále je to ešte počuť.

Musím povedať, že šoférovanie si užívam a nevynechám ani jednu možnosť, keď si môžem nejaké auto vyskúšať. Preto zo súčasných novodobých Škodoviek som vyskúšal všetky, okrem Superba prvej generácie a Citiga, väčšinou na víkendové jazdy. Kvôli nutnosti auta k práci našich som už od svojej 18-tky mal možnosť vyskúšať autá, ktoré tu parkovali. Octaviu z recenzie nahradila Octavia Combi III 1.4 TSI 103 kW (2014), ja väčšinou využívam Roomster 1.2 TSI 77 kW (2015) a teraz tu parkuje Yeti 1.4 TSI 110 kW 4x4 (2016), ktorý nahradil Yeti 2.0 TDI 125 kW 4x4 (2012). Zaujímavé sú tie roky, lebo do roku 2014 tu boli len nafty. Zlom nastal s príchodom downsizingu, na oboch pohonoch vidím výhody a nevýhody, ale v tomto momente prevyšujú u mňa výhody benzínu. Turbo dodalo spaľovacím motorom ten chýbajúci krútiaci moment v nízkych otáčkach a keď sa prispôsobíte jednotlivému štýlu motoru, nízka spotreba je zaručená. O spoľahlivosti sa bude diskutovať o niekoľko rokov. Octavia má za takmer tri roky takmer 90 000 km a Roomster za takmer dva roky asi 60 000 km, pri prvom je spotreba asi 5,5 l a pri druhom 6 l. Yeti po polroku 30 0000 km. Recenzie možno pribudnú neskôr.

AMERICKÁ SKÚSENOSŤ

Tri letá som strávil v USA, kde počas voľna alebo potreby sme si mohli požičať auto a trocha pocestovať, benzín bol veľmi lacný, ale aj tak sme ho mali zadarmo. Na naftu jazdili len autobusy a nákladné autá, dokonca i pick-upy alebo menšie po našom „nákladiaky“ jazdili na benzín. Manuálnu prevodovku som nemal ani v jednom aute.
Začnem asi autami, ktorými som najčastejšie jazdil. Modrá Mazda 5 Mini-Van. U nich minivan je označenie pre auto triedy Volkswagen Sharan. Najzaujímavejší bol motor, šesťvalcový s výkonom 200 koní. U nás nemajú taký motor ani vozidlá s rôznym športovým označením. Na križovatke by tu za sebou určite zanechalo veľa prekvapených vodičov. Vo väčšine áut bol 4 alebo 5-stupňový automat, čo dusilo dynamiku motorov. Keďže spotrebu sme nemuseli sledovať, už neviem koľko galónov to spotrebovalo na 100 km, ale určite veľa. Volič automatickej prevodovky, vo väčšine Amerík to tak bolo, sa nachádzalo pri volante, veľmi praktické pri rýchlom cúvaní a nezaberal potom miesto na stredovom tuneli. Jazda bola tvrdšia, čo mi však vyhovovalo, auto celkom obratné na svoju stavbu. Už však bolo cítiť, že dostalo veľmi zabrať a po tých 150 000 míľach to bolo cítiť. Nezabudnem, keď nás na ňom raz viezol jeden Jamajčan a zastal na výjazde z diaľnice, lebo sme sa nevedeli dohodnúť kam pôjdeme. Proste klídek, kým si to nepremyslíme.
Druhé a môj favorit – GMC Yukon XL
Mnohí nedokážu pochopiť zmysel SUV, veľkého auta, ktorý ma horšie jazdné vlastnosti a spotrebu ako ktorýkoľvek kombík. Nieto ešte tohto ultra-SUV. Ale stačí raz zažiť v jeho prirodzenom prostredí a ten zmysel vidíte. Netvrdím však, že ho akceptujete. Nastupujete ako do Tatry, auto je široké 2 metre a dlhé 5,5 m. Von sa pozeráte cez malé čelné sklo a vidíte obrovskú kapotu. Keď si sadnete dovnútra, tak máte pocit, že sedíte na kresle v obývačke, do priehradky na nápoj si vložíte chladený nápoj z Dunkin‘ Donuts, pravú ruku necháte na širokej opierke a jednou rukou ovládate vyše 2-tonový kolos. Hneď ako si sadnete, máte chuť prejsť 500 km len tak, lebo môžete. Máte 8-člennú rodinu futbalistov? Vôbec žiadny problém. Na predných sedadlách je priestor kráľovský, také autokino bol zážitok. Druhý rad je tiež na tom ešte dobre, tretí už skôr pre deti. Tento stroj sa ovládal naozaj ľahko, všetko bolo preposilované a do zákruty nedotáčavé, ale kto by od toho čakal rezanie zákrut? Keď vyjdete na cestu, tak sa Vám nestane, že aj keď idete mierne nad limit, tak sa za Vás niekto prirúti a tlačí sa Vám na zadok, lebo o kilometer odbočuje. Cesta je pohodová, ľudia sú ohľaduplní a to na vás pôsobí uvoľňujúco, a presne taká jazda bola aj s tým autom. Pritom mal 5.3 litrový osemvalec. Treba si však dávať pozor na obrubníky, 5,5 m je dosť a občas, keď chcete zabočiť na parkovisko, tak nejaký prejdete, svetlá výška vám však pritom pomôže.
A tretie Ford E-Series – klasický americký van. Zase veľký osemvalec a tu už ho bolo viac cítiť ako v Yukone. Podvozok bol prekvapivo dobrý, bavilo vás jazdiť na ňom, proste Ford. Váhu a výšku ste však stále cítili, ale bolo zaujímavé ako ju dokázali zakryť. Proste ideálne auto na večerný koncert Aerosmith. Výhľad do všetkých strán a najmä dopredu bol príkladný, veľké spätné zrkadlá zase dobré pri cúvaní, ale pomáhala najmä parkovacia kamera v spätnom zrkadle. Ford mal príkladne spracovaný a usporiadaný interiér, nie ako Focus. Všetko je na svojom mieste, veľké priehradky, čitateľné a klasické ovládače. Tu niekto myslel na to, že na tom aute sa bude veľa cestovať a prevážať niekoho. Pohodlne sa tu odviezlo 8 ľudí. Občas som využíval aj alternatívu k Fordu a to bol GMC Savana, ktorý dokonca poňal tuším 10 ľudí. Nemal už však také dobré jazdné vlastnosti ako Ford, ale za to bol ešte o niečo dlhší a tým priestranejší.
Honda Element. To nie je typická Amerika a už sa aj prestala vyrábať, ale je to auto, ktoré u nás nenájdete (jedna jazdila v Nitre a druhú som nedávno videl so slovenským EČV). Bol tu „iba asi 130 koňový štvorvalec“. Toto auto sa najviac podobá Yetimu, aj keď vo vnútri je menšie, ale zase má väčší kufor. Sen psíčkarov. Vo vnútri sa zadné sedadlá dajú sklopiť na bok a vznikne vám voľný priestor na prevoz psov. Dvere sa musia najprv otvoriť predné a až potom sa dajú zadné. Interiér moc futuristický, pre niekoho možno typický pre Hondu, ale ladí s celkovým poňatím auta. Je malé, obratné, takže aj nejakú tú zákrutu ste si mohli užiť. Odpor vzduchu však bol cítiť, spotrebu netuším, možno malá nádrž, ale tankovanie bolo celkom časté.
Chevrolet Impala – tradičný zástupca full-size segmentu. To auto budem mať späté s road tripom do Bostonu. Päť ľudí, veľký kufor so zlým prístupom, klasický sedan. Sedadlá boli veľmi pohodlné, mäkké, proste Amerika. Konečne auto, čo nebolo vyššie ako ja, takže v zákrutách sa toľko nenakláňalo, potešil troška modernejší automat s viac stupňami, tak radil hladko. Spotreba tuším nejakých sedem na sto, tu sme si to už platili, takže sme to vtedy prepočítavali. Musím povedať, že na sedanoch takmer vôbec nejazdím, tak sme občas zabúdali zatvoriť kufor, ale po pár metroch som si to predsa len všimol, resp. všimli.
Zvyklosti, na ktoré si v USA navyknete hneď. Jazda po diaľnici a obiehanie, v ktoromkoľvek pruhu. Policajti vás zastavia, len keď niečo urobíte. Nie, že vás zastavia za vymyslenú smerovku a potom si od vás pýtajú technickú a emisnú kontrolu pri ročnom aute. Odbočenie doprava na červenú, ak to značka nezakazuje. Dodržiavanie rozostupu medzi vozidlami a dodržiavanie max. povolenej rýchlosti, resp. jej mierne prekračovanie. Dávanie prednosti zo zdvorilosti nielen na prechode pre chodcov.

Ďakujem za vydržanie do konca :-)

Silné stránky

+ výkonný a úsporný motor
+ 6. stupňová prevodovka
+ kvalitne spracovaný interiér
+ veľký kufor

Slabé stránky

- málo miesta na zadných sedadlách
- málo odkladacích priestorov

Zkušenosti se servisem (poruchy, opravy):

Servisované po celú dobu v IMPA Dolný Kubín.

Zkušenosti s prodejcem (autosalon / autobazar)

Kupované v IMPA Dolný Kubín. Skúsenosti výborné, rovnako ako pri ostatných autách.