Škoda Octavia

Hodnoceno: 8× Ohodnoťte toto auto - přihlašte se

Popis vozu

Je chladný jesenný večer, nedeľa, približne pol desiatej večer. Sedím na mieste spolujazdca, z hlavnej cesty odbáčame medzi zástavbu rodinných domov...už asi nie celkom pozorne vnímam posledné inštrukcie a viac som zamyslený nad tým, čo sa bude diať. Asi to bol strach, rešpekt pred niečím doslova bájnym. Auto zabáča do mierne pravotiahlej ulice. Pocit ktorý sa ma v ten moment zmocnil sa nedá opísať. Nervozita, úzkosť v žalúdku, zima, strach, radosť, triaška, to všetko spolu. Svetlá padli na čiernu beštiu. Stála tam, prikrčená, s úškrnom ako by provokačne hovorila: „Však to skús, ROZTRHÁM ŤA!“ Masívny kus stroja, ktoré je v sériovom vyhotovení všedné bežné auto. Konkrétne ona je však unikát, nielen po stránke vizuálnej, ale predovšetkým mechanickej. Stojím oproti nej a doslova som cítil tú energiu, tú dravosť. Prikrčený dravý postoj, zamračený pohľad, zúrivý úškrn. A to len stála, dokonca ani nenaštartovaná.

Nasadám, opäť na miesto spolujazdca. „Otecko“ tohto stroja štartuje. Panika. Prehodnocujem, či ho vážne chcem. Strach. Úzkosť. Nie, teším sa. Ten zvuk opantal každý kúsok môjho tela. Surové vrčanie dvojitej koncovky ktoré sa odráža od okolia. Vyrážame. Ten spôsob ako sa pohybuje, doslova s ľahkosťou, akoby nemala vedomosť o nejakých fyzikálnych zákonoch. Cítim ako tvrdo kopíruje povrch vozovky, viem o každej nerovnosti vozovky. Dajte na cestu rozvarenú špagetu a myslím, že prejazd po nej mi vyrazí čeľusť. Vychádzame na hlavnú cestu, a začína predstavenie samotného Satana. Zvuková kulisa zo záverečnej scény prvotriedneho hororu, praskanie a chrčanie od výfuku, rev motora, záťah pri ktorom sa mi oči odrazili od zadnej steny lebky, stavce mi roztrhali miechu. Pomedzi to všetko počujem „...a záťah má tak od cca 3.500 otáčok“ Rozmazaný obraz krajiny a hltanie metrov pred nami. Spomaľujeme. Deštrukčný účinok.

Presadám na miesto šoféra. Nastavujem si sedačku, auto vrčí. Niečo ako pradenie veľkej mačky. Už nie tak surové, zvuk je viac hlboký. Neviem čo skôr, akoby som nikdy pred tým v aute nesedel. Nádych, zívnutie aby mi odľahlo v ušiach. Opatrne so strachom pridávam plyn, púšťam spojku. Trhne sa a vedľa mňa počujem smiech so slovami „...je o dosť tvrdšia, ale však to zistíš“. Tých slov som sa bál...to zistíš. Snáď nie v momente keď budem 100 metrov od cesty niekde v poli, ak nie omotaný okolo najbližšieho stromu. „Tu zaboč doľava.“ Au, pásy mi asi rozdrvili hrudný kôš a „otecko“ vedľa skoro nechal odtlačok chrupu na palubovke. Na to si budem musieť zvykať tiež. Zastavujem pred domom, posledné inštrukcie a kontrola zadnej pneumatiky. Je v nej klinec, takže hneď ma čaká cesta do pneuservisu. Posledné inštrukcie o nastavení podvozku, papieroch k stroju a prianie „veľa zdaru“.

Mám povel zmiznúť z ulice čo najskôr, práve pre ten hluk. Pomaly, dýchajúc atmosféru stroja sa rozbieham. Riadenie je okamžité, neizolované, viem čo eReSa robí. Na hlavnej opatrne a pomaly pridávam, zatiaľ sa odvážim tak do 2.000 otáčok. Zoznamujem sa s ňou. Je taká surová, drsná, doslova pudová, niečo ako osedlaný ale neskrotený drak. „Nechcem sa ťa báť, sľubujem že ti neublížim, nebudem ťa týrať a ty ma prosím nesklam. Chcem nám dopriať nezabudnuteľné zážitky, nadviazať vzťah.“ Áno, rozprával som sa s ňou. A viete čo? Ja viem že tomu rozumela 

Pripájam sa na mestský okruh, je cca štvrť na 11 v noci. Na ceste je málo áut, okolo mňa prefrčí chlapík na M3, asi 130. Nádych, počujem tlmený tlkot srdca a rev. Odvážim sa, zaraďujem tretí stupeň, 3.000 otáčok. Je to ako počuť hrať detský klavír, chrapľavý dych, kroky v opätkoch na kamennej dlažbe, ktoré sa razom zmenia na jačanie vystrašených mužov, žien a plačúcich detí. Vyjadrenie pocitov jazdy? http://www.youtube.com/watch?v=WzW6oFrQB4Y Je z nej cítiť energiu a napätie pri akejkoľvek rýchlosti. Či je to 6ty stupeň pri asi 1.300 otáčok a cca 80 km, teda tajomný šepot alebo 4ty stupeň, 4.000 otáčok, rýchlosť ktorú som ani nezaregistroval a rev ktorý trhá bubienky a je vám z neho úzko. Míňam spomínanú M3, v rýchlosti nad 160...doslova moment, mrknutie okom a odrazu som bol na inom mieste. Viete čo? Minul som ten blbý výjazd, tak mi spomínané divadlo opantalo myseľ.

Musím sa pozviechať, cítil som sa roztrhaný na kusy, tak slabý a bezmocný. Nechápal som. Chcelo sa mi kričať. Kričať od nadšenia, neskutočného. Keď v tom, pretekár na Hyundai Coupé. Nechcel som to, prisahám že na plynový pedál som len pomyslel. Auto odchrchlalo a vrhlo sa vpred. Hneď na to brzda, pretože vzdialenosť medzi mnou a zákruta ktorá bola si 10 kilometrov predo mnou bola fatamorgána. Jednoducho sa minula, vyparila, bola fuč. Zastavujem pred servisom, mechanik ma naviguje do garáže. Vystupujem, roztrasený. Zmohol som sa iba na slová, „volal som kvôli zadnej pneumatike“. Pozriem na displej telefónu kde svieti sms „este zijes? ;)“ Žil som, a chcem žiť pre tieto momenty. Stál som v osvetlenej hale, a mechanici ošetrovali jej zranenie. Telepaticky som sa ňou rozprával, viedol dialóg.

Úsmev na tvári, vzrušenie, myseľ a ten okamih venovaný iba mne a eReSe. Je to môj bájny tvor, tvor ktorý raz bude výhradne môj. Tých cca 1.300 kilometrov s ňou bolo ako sviatosť, posvätné momenty, chvíle kedy mi patril celý svet, mal som všetku energiu. Tvrdý podvozok, hluk, ťažké riadenie počas rýchlej jazdy, to že sa v nej môžete odviezť iba šofér a košík jahôd? A? Milujem ju!

Toto je všetko, čo o tomto aute potrebujete vedieť :)