Recenze

*Black_Jacket* (muž 31 let) Poslat zprávu
 
7 Majitel

Suzuki Baleno

8.50 Uživatelé

Hodnoceno: Ohodnoťte toto auto - přihlašte se

Suzuki Baleno, foto 1 Suzuki Baleno, foto 2 Suzuki Baleno, foto 3 Suzuki Baleno, foto 4 Suzuki Baleno, foto 5 Suzuki Baleno, foto 6 Suzuki Baleno, foto 7 Suzuki Baleno, foto 8
Suzuki Baleno, foto 9 Suzuki Baleno, foto 10 Suzuki Baleno, foto 11 Suzuki Baleno, foto 12 Suzuki Baleno, foto 13 Suzuki Baleno, foto 14 Suzuki Baleno, foto 15 Suzuki Baleno, foto 16 Suzuki Baleno, foto 17 Suzuki Baleno, foto 18 Suzuki Baleno, foto 19 Suzuki Baleno, foto 20 Suzuki Baleno, foto 21 Suzuki Baleno, foto 22 Suzuki Baleno, foto 23 Suzuki Baleno, foto 24
 

Technické info

Přezdívka auta Rebriňáčik Rok výroby 1998 Koupeno ojeté najeto [km]:140000 palivo: benzin počet válců: 4 počet ventilů na válec: 4 objem [cm3]: 1300 výkon [kW]: 63 zrychlení 0-100 km/h [s]: 15 počet rychlostí: 5 převodovka: manuální průměr kol [palce]: 13 pohon kol: přední spotřeba [l/100km]: 5.5

Popis vozu

V prvom rade sa chcem ospravedlniť a upozorniť vás, že tento text nie je recenzia na auto. Týmto prosím aj adminov o zhovievavosť, ďakujem.

Chcem sa s vami podeliť so skúsenosťami, zážitkami a emóciami, ktoré budú ešte veľmi dlho doznievať v mojej hlave.

V skorý februárový dátum som mal cestu do Viedne. Musel som si vybaviť isté veci, takže plán maximálne jednu noc. Keďže som išiel v piatok, opýtal som sa niekoľkých priateľov, či by sa nepridali na krátky výlet. Poznáte to: proste sa ozvete bývalým alebo aktuálnym spolužiakom, dobrým známym, svokre (dobre tej nie) s tým, či by sa nepridali. Bude nás viac a keď sa zaplní auto výlet bude pomerne lacný. Večer pred odjazdom sme boli štyria, no v neskorých hodinách mi došla SMS, že dvaja účastníci nemôžu. Reku fajn, nebudem to tlačiť, pôjdeme dvaja... Ráno došiel kamoš, ktorý ešte nevedel že ideme vo dvojici. Našťastie si to nerozmyslel a my sme mohli vyraziť. V aute sme rozpálili vodnú a v super náladičke sme to namierili na diaľnicu.

Čo čert nechcel, mladý a nepozorný človek, (ja) ktorý sa považuje za „petrolheada“, nalial náplň z ostrekovača do nádržky s chladiacou kvapalinou (nepýtajte sa ako som to dokázal). Dobrý začiatok reku. Vyliali sme, vliali destilovanú vodu a poďme. Cestu do Viedne opisovať nebudem, lebo okrem krásneho západu slnka, čapovaného nealko-piva v motoreste na Červeníku a zfajčenej vodnej sa nič zvláštneho nestalo. Auto fungovalo ako vždy, hučalo ako vždy, triaslo sa tiež primerane a motor kričal akoby sa chcel zapojiť do našich konverzácií pri spomínaní na stredoškolské časy (čoby som aj mal čakať od 1.3ky pri 3500 otáčkach a 110 km/h že).
Večer mi kolega spomenul, že by mi aj navrhol krátky výlet do Álp, že tam ešte nebol. Ja už áno, no bohužiaľ som bol malý fagan a nepamätám si z toho takmer nič (to bolo na Škode Favorit). „Môžeme... Uvidíme“. O niečo neskôr padla otázka: „Tak kedy to zajtra vstávame nech to stihneme aj otočiť?“ (You know what I mean)

Skoro ráno som vybavil čo bolo treba, zbalili sme veci a sadli sme do auta. Po spustení GPSka sme to úplne naslepo namierili čisto na západ od Viedne s tým že práve tam sú Alpy. Prvé väčšie mesto: Sankt Polten. Absolútne som netušil, či je už v Alpách, alebo je to proste len krajinka. Kolega mi niekedy rozprával že tam pracoval a marilo sa mi že to malo aj niečo s kopcami. Prvá zastávka bola teda vytýčená.
Južným výjazdom s odbočkou na západný obchvat sa postupne dostanete do kopcov. Celí natešení že sa cítime ako na horehroní len s diaľnicou sme sa viezli. Prúser bol, že to bola stále väčšia a väčšia rovina. Kopce nám utekali po ľavej strane a my sme sa rozhodli zastaviť na odpočívadle pár kilometrov pred mestom. S Wi-Fi sme pomocou Google Maps konečne zistili, kde je ten Sankt Polten. Ups. Už vtedy sme boli na vážkach, či vôbec ideme ďalej, keďže sme chceli len trochu vidieť Alpy a ísť naspäť. No rozhodli sme sa pre ďalšiu zastávku – Mariazell.

Vyrehotaný, bez jedla, bez vody sme sa už teraz vydali na vyše 300 km absolútne neplánovaný výlet plus do neznáma. Pred St. Poltenom sme odbočili na juh, kde už aj smerové tabule navádzali na Mariazell. Dotankovali sme plnú nádrž, vyprázdnili telá a pokračovali. Benzín za 1,32 eura na liter sa oplatil, hlavne keď deň predtým som na Slovensku bral 1,49... ach. My chudobní petrolheadi na rodičovských autách to máme ťažké.

Trochu odbočím a opíšem tú plechovičku. Suzuki Baleno kombi – už len ten názov nemá s „petrolheadstvom“ nič spoločné. Benzín (aspoň to). Tri pedále. 1,3 litra objemu a papierových 85 koní. Ehm. Toto by nemalo mať nič spoločné so zábavou. Rozbitá predná náprava, najlacnejšie možné gumy a, karbónová fólia v interiéri, nad ňou stopa po samolepke Ferrari. Stačilo. Papierové predpoklady na zábavu sa teda ani nemali chuť ukázať. No ako všetci vieme, realita je často iná.
Nemal som tušenia kam a do čoho idem. Čakal som totiž všetko – len to, že si splním sen, že sa za volantom spotím ako nikdy a že prežijem niečo tak krásne rozhodne nie.

Prvých pár kilometrov za 320i E90 ktoré brzdila Fóbia. Hneď ako odbočila sa mi stratil (že ma vôbec napadlo sa ho držať). Viac ma však zaujímali cesty. Boli úchvatne rovné, bez akýchkoľvek koľají, výmol ešte nezažily. Aj tá najmenšia zákruta aspoň mierne klopená, vozovka nemala tvar A. Premávka však nikde, no cesty stále akési rovné, prvý zasnežený kopec v pozadí. Vo Freilande po hlavnej na Mariazell. Brána do raja.

Kopce sa pritisli ku ceste ktorá sa začala skrúcať. Už keď som teda tu tak aspoň pár zákrut sa zabavím. Nevedel som či bude moja jazda vyhovovať kolegovi. No každou zákrutou mi to bolo stále viacej ukradnuté. Bol ticho a to bolo hlavné. Zato ja som sa stále viac a viac usmieval. Stavy prechádzali až do hlasného smiechu a rýchlosť sa zväčšovala. Turnitz ma spokojne ukľudnil s tým že ja som si tých pár kilometrov pojazdil a my ideme predsa na výlet, tak auto nebudem trápiť nech dôjde. Aj tak na to nie je stavané. Všetko sa zmenilo, keď sme minuli koncovú tabuľu. Cesta sa vrátila do stavu ako predtým, a ja som sa cez miniatúrne šikany na rovinke nevedel udržať pod 110 km/h (majte na mysli na čom som šiel) a vo svojom jazdnom pruhu. Kde som videl tam bol cut. Kde sa dalo tam podradenie nech ma za apexom čaká aspoň nejaké zrýchlenie. Pohľad ktorý sa mi naskytol mi vyrazil dych. Kopce sa ustúpili a rovno pred nami, možno o kilometer dopredu ale o dobrých 100-150 metrov vyššie sa črtal Annaberg bei Mariazell. Na úpätí svahu, akoby sa chystal pri prvom daždi zosunúť. Pre mňa to znamenalo len jedno – vracáky. Do prvého som sa rútil 130tkou. Poctivé medziplyny a dlhá brzdná dráha zabezpečili spomalenie. Nanešťastie na apexe už bol Nissan Qasqhai, ktorého šofér mal očividne iné priority ako zábava za volantom. Doslova sme sa doplazili hore a zastavili sme. Uchvátený pohľadom a prvými fotkami sme pokračovali.

To už kolega sám od seba držal v ruke GPSko a hlásil mi zákruty (25, 35, 45, mierna ostrá, neviem). Intuitívne som chápal že čo asi myslí. Cesta bola otvorená, zákruty viditeľné. Veľmi rýchlo som porozumel jeho itineráru (ono to mali byť stupne, ibaže 45 má kolega zafixované ako pravý uhol a vracák znamenal 50tku). Za Wienerbruckom nasledovali krásne serpentíny, za ním už len cesta akoby po hrebeni po ktorej bol hriech ísť akokoľvek pomaly bez ohľadu na výhľad až po Mariazell. Kúpili sme si obed a začali preberať ďalší smer. Ja spokojný, pojazdený už vtedy ako nikdy predtým som nechal hlas spolujazdcovi.
„Tak počuj, poďme ešte takto, tuná na Hiefblau pôjdeme.“
„Ale to je ďalších min. 100 km.“
„No a, veď keď sme už tu tak nech vidíme ešte niečo kým je vidno.“

Dal som si dokopy 5+5 (čo ma ešte asi čaká + čo som práve zažil) a presviedčať netrebalo. Pokračovali sme teda rovno. Nečakal som že už natrafíme na také cesty ako cestou sem. Och... Ako som sa mýlil.

Ihneď po výjazde sa kopce pritisli, cesta sa zúžila, stratili sa pruhy a cesta dostala úplne iný náboj. Spolujazdec neprestal hlásiť a auto bolo v režime plyn-brzda. Pracovne vyťažený – nešiel som na maximum, ale na precíznosť. Auto zažívalo svoje prvé limity a aj keď sa to nezdá, práve pomalé a rozbité kombi - ktoré má byť s týmto jazdným štýlom maximálne predbiehané – sa ukázalo byť tým najväčším plusom. Motor nemá sily na rozdávanie, no je veľmi točivý, čo poskytuje super dávkovanie pri medziplynoch. Prevodovka je nepresná, čo vás núti pracovať najprecíznejšie, čo najrýchlejšie aby ste pomohli brzdám no pritom stále jemne, lebo dvojku bez medziplynu tam dáte vďaka vydretému synchrónu už len cez zuby. Podvozok rád posiela karosériu do všemožných uhlov, no zároveň vám tým dáva veľmi jasné najavo ako ďaleko ste od limitu (alebo či ste už dávno za). Gumy vám dávajú pocit že jazdíte na šotoline a karoséria sa pri klopenejších ostrých zákrutach skrúca ako handra v maminej ruke keď v sobotu doutiera podlahu. Napriek tomu však posilovač dáva vedieť pomerne dobre o všetkom aj keď je presný ako kormidlo na člne. Jediným mínusom, na ktoré nemám ani jedno pozitívum, sú brzdy... Ešte že tam bolo toľko roviniek. Pri brzdení z kopca stačil jeden vracák aby vám oznámili, že pár ďalších kilometrov nechcú niečo také ani vidieť, lebo vypovedajú službu. Ešte že tam toho tak z kopca veľa nebolo. To sme už ale odbočili v Gusswerku doprava na Wildalpen.

Jazda špeciálne v tomto úseku vyzerala asi takto – 5tka pri 130 „ľavá 35 fajná“ – brzda, 4, 3, „do pravej 40“ krátky plný „a hneď 45“ brzda, 2, „potom ľavá 30 mierna“ výjazd, 5500 šup tri, zákruta, plný naspäť na 120 „ľavá 25 hneď do pravej 30“ 4ka, výjazd. „sme v dedine? Všade domy ceduľa nikde“ ... „asi nie, pokračujeme“ „ľavá 35, chvíľu a potom do pravej 50 plná bacha“ prudká brzda, hlásenie mohlo prísť skorej, hneď do tri a čo najrýchlejšie do dvojky, nájazd, „hneď potom ľavá 45 do pravej 45“ úsmev v hlave, sústredený výraz, prvé kvapky potu a trafené apexy už dovoľujú výjsť emóciám aj na tvár. Úsmev sa mení v rehot, kolega stále hlási zákruty, ja stále nakladám až príde nájazd do pravej 35, tunel, z jednej strany odkrytý... Presne ako Need For Speed klasiky! Rocky Pass z Hot Pursuit a kopa iných z Hot Pursuit 2. Nemôžem odolať a už pri 70tke tam dávam dvojku, pomedzi to sťahujem okná. Pri vjazde plný plyn, šup tri hneď plný. Cítim sa ako Boh, kráľ ciest, multimilionár ktorý išiel na víkend oprášiť svoju Zondu. Za tunelom séria zákrut a ďalší tunel... a ďalší.. všetky rovnaké, krátke a všade rovnaký scenár. Teraz žijem, teraz som šťastný, toto chcem robiť. Ako keď sa športovec dostane na svoju prvú Olympiádu, ako keď sa mame narodí dieťa, ako keď malý chlapec dostane autíčko z výkladu, ktoré tak vždy veľmi chcel ale nikdy nepoprosil lebo odpoveď už poznal. Výjazd z neviem koľkého tunela ukázal výhľad ktorý sme nemohli obísť. Auto ale aj šofér potrebovali vytriezvieť, spraviť pauzu. Prešli sme sa, pobudli pár minút, pofotili a naspäť.

Zima nebola ani náhodou, vo svetri vonku príjemne až teplo. No auto už na polovicu vychladlo tak sme začali decentne. Že by ma mohlo stretnúť niečo také ako na poslednom úseku? Už som neveril ani keby čo bolo. Zase...

Decentne znamenalo prvú zákrutu. V diaľke sa naskytla šikana – most z pravého na ľavý breh rieky. Nedalo mi, zrýchlil som naschvál viac, aby som si užil brzdenie a podraďovanie. Tempo bolo naspäť. Povrch sa na pohľad zmenil, asfalt bol všade polepený, z nepochopiteľných dôvodov to ale nebolo vôbec cítiť. Ako to tí rakúšáci robia? „Pravá 25 až 30 cez horizont“ hlási navigátor. Na horizonte som ale zbadal štrk tak brzdím, 4, 3, rozhodol som sa až pre 2ku a dobre som spravil. GPS to nevykreslilo, ale za horizontom sa vyklopená „25ťka“ zmenila na dobrú „45“ čo je v našom jazyku takmer vracák. Práve toto bola chvíľa kedy som najviac ďakoval že máme tak pomalé auto. A že nešlo nič oproti. Asfalt sa skrúcal rovnako krásne až do Wildalpenu a potom aj za ním. Zábava nemala konca kraja, potu bolo stále viac a spolujazdcovi tiež nebolo najlepšie od stáleho hádzania pohľadu z GPSka pred seba. Kopec pred Mosslandlom poskytol jeden z najkrajších pohľadov. Klišé výraz „ako z filmu“ sa tu ale naozaj hodí najlepšie. Ďalšie fotky, chvíľková pauza. Až teraz som si uvedomil aký som spotený, no vôbec nie unavený a ako sa úplne obaja smejeme a chválime rozhodnutia. Je nám jedno že už teraz prídeme domov v noci. A to sme sa ešte chceli zastaviť v našom hlavnom meste... Tss.

Za Mooslandlom už cestujeme pokojnejšie no stále svižne. Za Hieflauom si dávam ešte krátky veľmi rýchly úsek a pred vjazdom do Eissenerzu už idem úplne kľudne. Už som vnímal aj výhľad, ktorým som bol omámený. Tak nádhernú prírodu, nech sa nik nehnevá, na Slovensku nenájdete (hovorí chalan z Liptova, Slovensko mám zjazdené už veľmi dobre). Z Eissenerzu sa črtá výhľad na strmý vysoký kopec rovno pred nosom v smere cesty, popri stúpaní sa ťahá neskutočne strmá cesta, až sa zdá nereálna. Zistenie že tadiaľ za pár minút ideme ma veľmi uspokojovala. Už som sa len modlil nech je hore parkovisko. A bolo. Cesta bola tak strmá, že dvojka mala problém auto potiahnuť, hore bolo chladnejšie snáď o 10 stupňov a panoráma nám dávala vedieť že sme na špeciálnom mieste. Obrovské prevýšenie na malej vzdialenosti – tým sa nedá nič pokaziť. Nasledovalo dlhé klesanie. Trojprúdovka dávala tušiť, že sa plazíme okolo lyžiarskeho strediska. Slnko pomaly zapadalo a my sme boli ešte poriadne ďaleko od domova. Ja som sa navyše hneď na druhý deň vracal naspäť do Viedne tak som sa chcel aj trochu vyspať.

Cez Vornderberg do Viedne na diaľnicu. Hneď po výjazde na mňa doľahla únava. Šoférovanie po diaľnici nemá s tým čo som zažil nič spoločné. Je to nuda, je to stereotypné a na pohodlie potrebujete lepšie auto. Až človek začne uvažovať že sa ani nečuduje dnešným výrobcom, že sa zameriavajú práve len na pohodlie a emócie, hluk a cit ide do úzadia. Veď ako veľmi som sa na tak papierovo zlom aute bavil, cestoval v malých rýchlostiach no napriek tomu som mal pocit že lámem rekordy. Až na diaľnici som sa zamyslel, že keby som šiel sám, tak tu ani nedôjdem. A keby aj hej, tak idem ešte polovičnou rýchlosťou lebo by mi nemal kto čítať zákruty. Že keby sme šli štyria ako sme mali ísť tak toto isto nezažijem. Až na diaľnici som priznal, že zábava môže byť na akomkoľvek aute. Až na diaľnici som bol rád, že som šoféroval práve tak rozbité, zanedbané, nekvalitne obuté a konštrukčným určením z inej strany manuálu postavené auto. A až na diaľnici som pochopil, že všetko je tak ako má byť. Že keď sme sa pred St. Poltenom neotočili ale nasmerovali to naslepo na juh a v Mariazelli vybrali ďalšiu mnoho kilometrovú obchádzku, že keby sme sa takto hlúpo a bezhlavo nerozhodli, bol by som doma možno ešte pred západom slnka. Znudený, že výlet v partii bohužiaľ nevyšiel a tým pádom ma aj cesta vyšla draho. Takto som minul na doslova pár kilometroch celú nádrž.

A viete čo? Mám to v pi*i koľko to stálo. Minul som na to omnoho omnoho viac ako som chcel. Som mladý chalan, ako tak šetrím. No spotrebu som neriešil nikdy. Neriešil som ju ani teraz a ani ju nikdy riešiť nebudem. Som predsa „petrolhead“ (áno ktorý nalieva ostrekovač do chladiacej kvapaliny), som predsa chalan ktorého autá a šoférovanie bavia úplne najviac. Napriek tomu že po technickej stránke by som si na aute vedel možno vymeniť sviečku. No nie je to o znalostiach, je to o prístupe.

Tu som minul fakt veľa. Mama mi vraví že chodím vietor voziť a má pravdu. Pretože bez toho vetra by som nemal silu a chuť ktorá mi fúka do chrbta a tlačí ma stále ďalej.

Týmto chcem pozdraviť všetkých vás, nielen mladých, ale aj vás starších, či už máte rodinu alebo nemáte peniaze. Či už máte v garáži víkendovku alebo len akési približovadlo. Či už to je vaše alebo nie. Ak vás baví šoférovanie, láka vás rýchla jazda (teraz tu nehovorím o debiloch predbiehajúcich v zákrutách naslepo a natlačených na zadku každého pomalšieho auta) a máte aspoň z časti takú radosť z jazdy ako ja. Buďte ochotní, či už obetovať výplatu z víkendovej brigády, večeru s manželkou, kino a posedenie s frajerkou, disko s partiou alebo len večer za PC. Buďte ochotní, odvážni, verní autu a vyberte sa aspoň raz si splniť sen. Odpustite si výhovorky že bývate ďaleko, že si to nemôžete dovoliť, že auto nepôjde a že sa na tom nedá zabaviť.

Nemusíte sa vtierať žiadnemu internetovému fóru kde sú road-tripy zväčša organizované ľuďmi ktorí vrážajú do svojich miláčikov nemalé prachy, pri ktorých by ste sa vo Fóbií cítili prinajlepšom nevoľno. Zabudnite na recenzie novinárov ktorým je Type-R málo a tým sa nám chudobným natlačí pocit do hlavy že také Baleno by sa vlastne ani nemalo dať šoférovať.

V piatok večer si premyslite svoju cestu. V sobotu si poriadne privstaňte. Skontrolujte olej, naberte plnú nádrž a vyrazte. Nechoďte na alebo za limitom auta. Choďte precízne a pracujte na práci s autom. Naučte sa vnímať motor, vytáčať do maxima nie je vždy to pravé. Začnite používať medziplyny, (ak máte ešte tri pedále) aj keď sú spočiatku náročné. Keď sa ich naučíte, je len veľmi málo uspokojivejších prvkov za volantom. Nechoďte však pomaly, nešetrite auto nech už je akékoľvek a kohokoľvek. Choďte tak, aby vás to v zákrutách vytláčalo zo sedačky, aby ste pri brzdení museli použiť aj inú časť tela ako svoju nohu. Držte motor tam kde mu to ide najlepšie a verte či nie, nech je hocijaký tak sa vám pár krát odmení aj kopancom ktorý by ste od neho nečakali. Ak máte tie moderné vychytávky ako palubný počítač so spotrebou, prepnite si ho na trip, po dojazde okamžite zresetujte. Počas cesty nerozmýšľajte ani raz že koľko ma to bude stáť, ako zoderiem brzdy, koľko krát som musel dať zabrať spojke kým som trafil svoj prvý medziplyn. Všetko to zahoďte za hlavu a vnímajte emócie zo šoférovania. Reč auta. Je to stroj, no tým že ste jeho súčasťou, ovládate ho a ono vám posiela vnemy, získava na zvláštnom druhu charakteru. Vtedy snáď objavíte a zažijete to čo ja. Ešte teraz mám zimomriavky a ešte ich mať budem.
Domov som došiel niečo pred druhou hodinou nadránom. Nevyspal som sa, na druhý deň som zažil nočnú moru cestovaním v slovenských vlakoch (týmto pozdravujem dvoch Sninčanov ktorí mi ju spríjemnili ? ) , ale stále ma drží ten pocit, keď z ľavej, silne klopenej zákruty brzdíte naplno z 5ťky do dvojky do ešte viac klopeného pravého vracáku.

A ak ste to dočítali až sem, tak vás prosím, bratia. Šírte to ďalej. Nemyslím článok, môžete aj ten, ale hlavne tú myšlienku. Tú myšlienku ktorá nie je len o šoférovaní ale o celkovom pocite z niečoho čo vás napĺňa a baví.

Tak snáď niekedy spoločne v Alpách ? Tých rakúskych kopcoch, nie flaštičkách s alkoholom.

Silné stránky

+ veľa muziky aj bez nástrojov

Slabé stránky

- brzdy

 


Přidat názorDiskuse: Suzuki Baleno

Zatím nebyly vloženy žádné diskusní příspěvky.

Další vozy značky Suzuki



Vyhledat podle modelu
Vyhledat pouze:






Blesk.cz

Hlasová asistentka Alexa vyzvala dívku (10), aby strčila minci do zásuvky

Hlasová asistentka Alexa vyzvala dívku (10), aby…

Virtuální asistentka Alexa od americké společnosti Amazon vyzvala desetiletou dívku, aby přiložila minci k…

Vrácení, výměna i reklamace vánočních dárků: Nejčastější otázky a odpovědi, největší fígle prodejců!

Vrácení, výměna i reklamace vánočních dárků:…

Radost z vánoční nadílky se může snadno změnit v rozčarování, stres a vztek. Stačí najít pod stromečkem nevhodný…

 

iSport.cz

Za čtyři flopy jeden Lischka. Prosadí se umělec Falta líp než křídla před ním?

Za čtyři flopy jeden Lischka. Prosadí se umělec…

Výdaje na Rudolfa Reitera, Milana Lalkoviče, Romana Potočného a Pepeho Menu, čtyři nedávné neúspěšné akvizice…

Přípravy na ligu ONLINE: Slávista Bah má covid, Beran trénuje s Bohemians

Přípravy na ligu ONLINE: Slávista Bah má covid,…

Jarní část fotbalové FORTUNA:LIGY odstartuje 5. února 2022, jednotlivé týmy už proto v prvním lednovém týdnu…

 

Reflex.cz

Omikronem se do konce týdne nakazí až dvacet milionů Čechů, nastínil Dušek pesimistický scénář

Omikronem se do konce týdne nakazí až dvacet milionů…

Přední český covidový scénárista Ladislav Dušek, který během pandemie zveřejňuje různé scénáře vývoje, opět…

Poučení z odchodu Angely Merkelové. Voliči ztrácejí zájem o „všeuměly“

Poučení z odchodu Angely Merkelové. Voliči ztrácejí…

Angela Merkelová odešla ze světové politiky v plné slávě a dalo by se očekávat, že její úspěchy svědčí o tom, že…