Systém je v podstate rovnaký, no pár rozdielov tu je. Väčšinou sa predávajú skladové autá, maximálne sa požadované auto v priebehu pár hodín stiahne od iného dílera. Preto je prioritou pre predajcu predať auto okamžite a klient s ním odchádza v ten istý deň. Predajca nemá na cenu veľký vplyv a všetky dôležité rozhodnutia musí robiť manažér. Ak už s cenou nejde nič ďalej urobiť, prichádza na scénu big boss a vtedy človek vie, že ide do tuhého. Ak je presvedčený že s autom odídete ešte ten deň, vie cenu patrične upraviť. Stalo sa mi dokonca, že som už bol na odchode a manažér ma v mraze naháňal po parkovisku len v košeli a konečnú cenu sme dohodli v arktických podmienkach - teda aspoň preňho, ja som mal bundu.
Keď som kupoval Jeepa, dokonca nechceli vidieť ani auto, ktoré som dával na protiúčet. Stačilo im moje slovo že je v poriadku a stav tachometra, ktorý si skontrolovali cez carfax.
Najsilnejšie nervy je potrebné mať pri samotnom podpise zmluvy s finančným manažérom. Ten totiž zvykne do zmluvy dodať pár drobností, ktoré zákazník nechce, prípadne extra garanciu či ľahko pohnúť smerom nahor s už dopredu sľúbeným percentom na pôžičke. Každá taká zmena stojí kupujúceho v súčte pár stoviek a na mesačnej splátke sa to nejak výraznejšie neprejaví. Najmä pri amerických platoch kde pár dolárov viac či menej priemerne zarábajúci človek nerieši.
Pri kúpe auta v USA sú faktorom č.1 emócie. Auto je totiž k odberu ihneď a to je neskutočne lákavé. Takže aj keď človek príde iba pozrieť potenciálne auto, v prípade dobrej ceny s ním môže v priebehu 2 hodín odísť domov. Je to taká hra nervov a emócií. Predajca vie, že ak zákazník príde domov, v noci pekne vychladne a nebodaj príde na iné myšlienky. Preto sa snaží predať za každú cenu. Ak nepredá on dnes, zajtra predá to isté auto jeho konkurent o 5 míľ ďalej. V okruhu 20 minút jazdy od miesta bydliska mám 3 dílerov Jeepu a oni vedia že ja to viem. S inými značkami je to podobne.